Červené tsunami

Červené tsunami (Devecser – Kolontár Maďarsko)
Fotografie: Juraj Sucharda, Obchodník, Slovensko

V říjnu obletěla celý svět zpráva o úniku jedovatého kalu z hliníkárny ve městě Ajka na západě Maďarska. Celá oblast se rázem zbarvila do červena a katastrofa, o které Maďaři tvrdí, že je nejhorší ekologickou katastrofou v historii jejich země, si vyžádala i několik obětí na lidských životech. Obce, které neštěstí postihlo nejvíce, se jmenují Kolontár a Devecser. Díky Juraji Suchardovi máme možnost se na postižená místa znovu podívat a uvědomit si, jak bezohledně se chováme k životnímu prostředí a jak snadné je obrátit něčí pokojný život v čiré zoufalství. Nechceme tu nijak moralizovat, každý si může tuto katastrofu přebrat po svém. Jenom bychom rádi upozornili na to, jak ničivé může být lidské konání a že za spoustu přírodních katastrof, které se v poslední době na světě dějí, může pouze člověk. Příroda je silným soupeřem, který nám jen tak něco nedaruje a vybere si jistě i svou daň právě za ekologickou katastrofu v Maďarsku. (WoL)

V pokojné pondelkové popoludnie vyrušil ľudí v maďarských dedinkách v okolí hlinikárne v oblasti Ajky únik červeného kalu z dvoch obrovských odkalísk. Odpad vznikajúci pri produkcii oxidu hlinitého – suroviny potrebnej na výrobu hliníka. Návšteva okolitých postihnutých dedín týždeň po ekologickej havárii sa vyrovnala pohľadu na katastrofický veľkofilm. Až na to, že to nebola „virtuálna prechádzka“, ale reálny pohľad na ničivý červený „poťah“ krajiny. Prázdne domy, zničené autá, vojaci, červený kríž, dobrovoľníci... a ľudia neprítomne hľadiaci do červenej budúcnosti. Vlhký a štipľavý zápach zaťažoval pľúca, oči a zachádzal pod nechty.  

Pohľad na túto skazu by zasiahol aj psychicky odolného jedinca. Pohodené detské hračky, pováľané stromy, mŕtve zvieratá, povybíjané okná, zničené autá a červený lem na domoch skoro vo výške dvoch metrov. Nešťastní ľudia zachraňujúci pár posledných použiteľných vecí z domovov. Pocit, že sa už možno nikdy nevrátia do svojich obydlí je zničujúci a mnohí si zakrývajú tvár dlaňami, sú unavení a bezradní. Kráčame k domu, kde nám babička so zlomeným hlasom opisuje o čo všetko prišla a ako dlho robila kým mala tento „komfort“, o ktorý behom chvíľočky prišla. Na rímse niekto zapálil sviečky a medzi ne položil „červený“ kríž. Neostalo im nič... iba viera.

 
„Vlhký a štipľavý zápach zaťažoval pľúca, oči a zachádzal pod nechty.” 
 

Ľudia sa pohybujú s rúškami na tvárach, v hrubých gumených rukaviciach a gumených čižmách. Vojaci pripomínajú mimozemšťanov gestikulujúcich jednoznačné pokyny. Všade vládne dusivé ticho. Všetky slová ... sú vlastne zbytočné.

Stojíme pred domom, kde z dvora odčerpávajú odporný červený kal. Žena s hlavou spustenou medzi plecami mlčky pozerá na svoj dvor... ŽIVOT sa už do týchto miest možno nevráti. Vraj nič nehrozí, ale ľudia sú skeptickí. Katastrofu považujú za druhý Černobyľ. Vzhľadom na množstvo vyliateho červeného kalu to znamená, že do životného prostredia mohlo uniknúť až 50 ton arzénu. V odobratej vzorke vody z kanála v obci Kolontár bol obsah arzénu 0,25 miligramov na liter, čo je hodnota 25-krát vyššia, ako je jej povolený limit v pitnej vode.

O obetiach a zranených je ťažko hovoriť. Počet zranených prevýšil číslo 120 a mŕtvych číslo 4... Ostáva len dúfať, že sú to čísla konečné... O počte zranených, ktorých to zasiahlo psychicky je škoda hovoriť. Číslo by sa určite rovnalo minimálne počtu obyvateľov celej postihnutej oblasti. Priamo sme to nezažili, no aj pocity po týždni sú neopísateľné. Smútok a obavy z budúcnosti sa dajú čítať nielen v očiach zúčastnených.

 
„Neostalo im nič... iba viera.” 
 

Na parkovisku, pri niečom čo bolo kedysi parkom, stojí ťažká vojenská technika a vojaci s hadicami v rukách, snažiac sa zbaviť krvavého sfarbenia kolegov, záchranárov a vozidiel. Červený svet sa umyť nedá. Všetko čo tam bolo a bude je nezvratne kontaminované. Niekoľko domov zbúrali, a život sa do oblasti bude vracať len ťažko. Stratená dôvera v bezpečnosť je v nenávratne.

Počasie ovplyvnené globálnym otepľovaním, ktorému v nemalej miere pomáhame, nás bude každým rokom prenasledovať viac a viac. Životný štýl a „vymoženosti“ 21.storočia nás usvedčujú zo zodpovednosti za stav našej zeme a prudkých klimatických zmien. Čo zanecháme svojím deťom ? Čo ešte čaká nás ? Kedy vybuchnú ďalšie časované bomby ? Kedy sa začnú kompetentní zodpovedať ? A aj keď vinu priznajú čo sa tým vyrieši ? Nič... ostane len nevyplniteľné prázdno, ktorému nevieme zabrániť...

Text: Monika Suchardová, Mateřská dovolená, Slovensko